Květen 2018

Terapia časť 6 (Dobré ráno)

5. května 2018 v 19:21 | ghnm
Disclaimer: Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu chceli písať svoje nápady, postrehy a podobne. Dnes, dva roky (a viac) potom, tých ľudí už nepoznám. Nasledujúce riadky sú len terapiou, pri ktorej jeden zvláštny človek zo seba dostáva svoje trápenie. Preto by to nemal nikto čítať.Každé ráno so železnou pravidelnosťou sa budím. Nestalo sa ešte ani raz, aby som sa nezobudil. Poctivo dodržiavam rovnováhu počtu zaspatí a zobudení. V posledných mesiacoch je to však iné.

Zaspávam hlboko po polnoci. Niekedy mám pocit, že už začína svitať. Budím sa okolo siedmej až ôsmej hodiny. Lepšie povedané, precitám. Otváram oči a na opätovne sa rozbiehajúcom operačnom systéme môjho mozgu naskakujú informácie. Kto som? Čo som? Kde som? Pocit šťastia? Nenájdený. Pocit spokojnosti? Nenájdený. Prázdnota? Áno, je tu so mnou. Možno ešte prázdnejšia ako včera.

Nie, nebol to len sen. Napriek tomu, že na zozname mám odfajknuté kolonky, pre ktoré by iní vraždili a ponúkali svoju krv, aj tak sa necítim spokojný. Aj nevidím zmysel a nádej. Je predo mnou len ďalší hnusný deň. A mojim hlavným cieľom je prečkať ho do večera, aby som opäť mohol v zúfalej snahe spokojne zaspať uvidel celý internet a kolobeh sa začal od znova.

Každé ráno zdvíha z podlahy celú ťažkosť svojho bytia. A že vôbec nie je ľahké. S mojimi duševnými svalmi sa jedného dňa stanem Mr. Olympia. Budem vyšportovaný. Kým iní ľudia sú už na odchode z bytu, mne sa podarilo vyraziť smerom do kuchyne. Moje obľúbené raňajkové menu nič s ničím a medzi to nič. Občas to obmením na jablko. Nemám vôbec žiadnu energiu pripraviť si jesť.

Potom ako sa prvé kvapky vody po prvýkrát dotknú mojej tvár v kúpeľni prechádza na autopilota. Vedomie zapájam len pri obliekaní, pretože od istého momentu sa obliekam len dobre. Štatisticky ma cez keď, kedy mám sako, košeľu a nohavice pošle do riti menej ľudí, ako keď mám rifle a tričko. Navyše budujem kult pozlátka. Nech vyzerám ako tí šťastní jebovia z instagramu.

Krátko po oblečení nahodím aspoň poker face, keďže šťastný úsmev je dočasne nedostupný. Ibaže by bol dlhodobo nedostupný. Cestou, keď sa predieram cez bratislavskú sedlač na štvorprúdovkách, kde sa vlečú ako sople premýšľam.

Je toto skutočne to, čo som chcel? To, čo som si predstavoval? Že sa zobudím v prázdnom byte, vydám sa do roboty, ktorá ma nebaví? Som úplne nepotrebný a moja práca nemá zmysel. Cítim sa neúspešný a tak, akoby som zlyhal. V každej jednej oblasti svojho života. Keď sa na to pozriem, tak je to aspoň niečo čo cítim. Pretože radosť, nadšenie, spokojnosť a pokoj, tieto pocity by som už asi ani nespoznal. Nie som ich už schopný.

Medzičasom som cestou za 15 minút preladil asi 50 krát rádio. Nedokážem počúvať rehotajúcich sa infantilných moderátorov, ani správy ani pesničky, ktoré sa mi nepáčia. V tichu tiež dlho nevydržím.

Pri práci prechádzam okolo veľkého prázdneho parkoviska. Miestny chlapci na ňom vyberajú parkovné. Ich biznis plán musí mať určite aj externé zdroje financovania, pretože to čo vidím, by bolo neudržateľné. Problém je v tom, že neďaleko je neplatené parkovisko. Kapacitne síce nepostačuje, ale naučili sme sa už parkovať aj na stromoch. Keď je treba, tak auto zapasujem do minimálneho priestoru točiac volantom ľavou rukou, pričom pravou si skrolujem Facebook a pozerám koľko ľudí odignorovalo moju hustú fotku s vrtuľníkom.

A teraz šup za počítač. Nie je sa na čo tešiť dnes. Snáď aspoň na tom internete uvidím nejaké vtipné obrázky.