Březen 2018

Terapia časť 5

21. března 2018 v 23:35 | memento mori
Disclaimer: Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu chceli písať svoje nápady, postrehy a podobne. Dnes, dva roky (a viac) potom, tých ľudí už nepoznám. Nasledujúce riadky sú len terapiou, pri ktorej jeden zvláštny človek zo seba dostáva svoje trápenie. Preto by to nemal nikto čítať.

Dnes sa vo mne niečo asi zlomilo. Dnes som dosníval a dodúfal jednu kapitolu svojho života. Zatvorím ju. Prišlo to náhle a z čista jasna. S ľahkosťou a jednoduchosťou, ako si človek odpije z pohára vody alebo sa zamyslí nad dnešným obedom. Zázraky sa dejú iba v rozprávkach a ja v žiadnej nie som.

Pohýnam sa ďalej a nechávam za sebou stopy. Pomník si však beriem so sebou. Obrovkú dieru v duši, ktorú už nejde zalepiť, opraviť, ani inak sanovať. Táto diera bude navždy pomníkom, ktorý mne a možno aj môjmu okoliu bude symblizovať, že som niekedy miloval. Že som miloval najviac ako som len vedel, že mi na niečom veľmi záležalo, že som sa snažil až na hranicu svojich schopností. Ale, život to chcel inak. Tých dier je viac. Ktovie, kedy sa zbavím márneho dúfania na to, že ich jedného dňa zacelým a stane sa zázrak.

Pŕazdnota mojim svetom neustupuje. Práve naopak. Šíri sa ďalej, udomácňuje sa a veselo prekvitá. Šou však musí pokračovať, karavána sa musí pohnúť ďalej a Zem sa točiť neprestane. Na čom všetkom záleží? Asi na ničom. Len na tom, aby som sa zmieril so sebou. Veď len ja budem so sebou až do konca svojich dní, nech ich už bude koľkokoľvek. Človek sa rodí sám, žije sám a tak aj umiera.

Už čoskoro sa opäť ponorím medzi ľudí. S úsmevom medzi nich zapadnem, aj keď mi do smiechu nebude. Prázdnotu hocikto nevytlačí a nenaplní. Neurobí to už nikto.