Červen 2017

Terapia časť 1

18. června 2017 v 10:53 | nitram
Neviem ako presne začať. Tieto riadky by ste nemali čítať. Ide o výpoveď z môjho vnútra. Včera som niekde čítal alebo videl v televízii, že písanie sa môže stať skutočnou terapeutickou metódou. Áno, mohol by som si to napísať na papier a ten strčiť pod posteľ. No pod posteľou je už plno démonov. Ďalší sa nezmestí. A takto si to predsa len niekto možno prečíta, v kom to zanechá nejakú emóciu. Aspoň v niekom zanechám emóciu.

Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu cchceli písať svoje nápady postrehy a podobne. Dnes, dva roky potom, tých ľudí ani nepoznám. Nepoznám už nikoho. Ani samého seba. A navyše som lenivý zakladať nový blog.

Tieto dni často rozmýšľam nad zmyslom života a jeho ďalším nasledovaním. Vo vnútri sa však cítim úplne sám a prázdny. Tento pocit ma viac či menej sprevádza počas celéeho života, no keď som si už myslel, že som nad ním yhral, vrátil ssa a udrel novou nevídanou plnou silou.

Postupom času sa zo mňa stáva stále väčší mizantrop. Ešte pred pol rokom som mal motiváciu, silu a odhodlanie to zmeniť. Skutočne som do toho dal všetko. Ale neuspel som. Dnes nemám silu na viac, ako sa len zatvoriť do svojej izby a čakať na chcíľu kým budem musieť ísť do práce.

Áno, práca sa pre mňa stala terapiou. Chodenie tam drží môj život pokope. A ešte mi za to platia. Chodením do práce mám pocit, že som užitočný a potrebný. Zabijem väčšinu dňa a tak nemusím sedieť sám so sebou u seba doma a rozmýšľať. Keby sa tak dalo zastaviť to rozmýšľanie o všetkom. Analyzovanie zo všetkých uhlov absolútne všetkého ešte aj možností večere. Svet by bol omnoho krajší. Ale nie, nemám tú prácu nejak špeciálne rád. Ani ma extrémne nebaví. Umožníí mi však zabiť čas, ktorý by inak zabíjal mňa. Pomaly z vnútra.

Po práci sa taktiež musím nejak zabaviť. Tak chodím do fitness centra. Mám pocit, že som na úteku. Na úteku pred sebou samým. Neviem kam až musím ujsť a či vôbec mi útek pomôže. Neverte ľuďom, ktorí majú vypracované telo. Možno len taktiež pred niečím utekajú a fitko je pre nich útočiskom, kde nemusia myslieť na to všetko.

Chápem už alkoholikov, ktorí pijú. Taktiež utekajú. A preto radšej nepijem vôbec, pretože síce som mentálne vnútorná troska, ale nechcem tak pôsobiť aj navonok. Cítim sa akoby sa moje vnútro lámalo a vybuchovalo zároveň. Najmä cez víkendy, keď nie je čo robiť. Resp. nikoho nevidím a nemám s kým vykonávať inú aktivitu.

S ľuďmi absolútne neviem vychádzať a to je dôvod, prečo som ostal úplne sám. Každý ďalší pokus o kontakt s ľudskou rasou je len ďalšie sklamanie a nová vnútorná bolesť. Už ma opäť dobiehajú moji démoni. Idem radšej vysadnúť na bicykel a dám si minimálne 20 kilometrov po lesných cestičkách, aby som sa večer mohol dať zase na útek naprieč celým Slovenskom. Škoda, že pred sebou samým sa nedá ujsť.