Preteky so západom Slnka

22. ledna 2015 v 21:29
Moje vnútro v posledných dňoch a týždňoch obsadzuje a zahlcuje emocionálny smog. Je čas pozametať, ale nejdem to urobiť alkoholom, ako by si mnohí možno mysleli. Vykonám to pomocou klávesnice. Dopredu vystríham slabšie povahy a deti. Nemali by ste to čítať. Idete na vlastnú zodpovednosť, nezabudnite. Čo sa skrýva v jednom dni? Mnoho.

Ako každý deň, tak aj dnes prišlo ráno. Zazvonil budík, no zbytočne. Už dávno som bol hore, privedený do reality. Žiaden kultúrny šok sa teda neudial. Budík bol však ako výstrel štartovacej pištole. Deň bol odštartovaný. Zahájený pretek k večeru. Čas nepustí.

Ako prvý prišiel na rad ranný trojboj. Klasika. Kúpeľňa, kuchyňa, šatník. Ťaživý pocit na duši sa nedal zmyť ani dnes. Nevadí. Veď nech ide so mnou, aspoň nebudem sám. Po krátkej chvíli nasleduje bežná predletová kontrola. Kľúče od bytu, auta, mobil, peňaženku. Všetko mám.

Pokojne náhlivým krokom vychádzam z činžiaku a snažím sa spomenúť, kde som to auto včera večer zaparkoval. Vedomie si ako vždy nespomenulo. Zapájam podvedomie. To ma k nemu vždy privedie. Po dlhej noci je nesvoje aj auto. Predsa len. Všetci poznáme, keď nás niekto zobudí. Sled udalostí však pokračuje. Čas na nikoho nečaká. Po már stovkách metrov sa ocitám na diaľnici a mierim na sever.

Aké zvláštne. Noc predtým sa plán na dnes úplne rozpadol. Krutým a neohrabaným spôbom. Presne tak, ako by to nevymyslel žiadny scenárista. Ja to však neprijímam. Nutne potrebujem ísť do stredu krajiny a odtiaľ na ešte ďalej na východ. Napriek tomu idem najprv do úplne iného mesta. Strácam čas, palivo... Napriek tomu získavam omnoho viac.
Možno poznáte ten skvelý pocit. Ísť po diaľnici v ľavom pruhu, povedzme mierne vyššou rýchlosťou ako ostatní a prepnúť sa do autopilota. Ide o skvelú príležitosť o zahĺbenie sa do samého seba. Podvedomie dostáva dobré vibrácie, lebo cesta ubieha rýchlo a ja sa dostávam pred všetkých. Kiež by to tak išlo aj v živote. A stačil by k tomu tempomat. Kým podvedomie sleduje premávku, vedomie rozmýšľa. Analyzuje život z každej strany. Osobnosť túžiaca po nových obzoroch, vnemoch a novej šírke života, je spútaná zvykom a komfortnou zónou. Lebo tá sama osobnosť sa pred časom dobrovoľne nechala zviazať a ešte aj poriadne dotiahla uzol. Ako z toho von? Asi jedine hrubou silou a výraznou čiarou. Samotná duša sa hnevá sama na seba, že ešte stále túto výraznú zmenu neurobila. Bojí sa, že jej akcia príde neskoro. Čas na nikoho nečaká. Ktovie koľko rán ešte ostáva.

Z úvah level "brutus" ma vytrháva značka zjazdu z diaľnice. Podvedomie a autopilot si vyžiadali pozornosť celého mozgu.

Čas je relatívny pojem. Kým niekedy sekunda trvá ako rok, inokedy je hodina ako minúta. Aby som však zabudol na realitu, tka v týchto dňoch potrebujem tie správne okolnosti. Tie práve nastali. Všetko zapadlo do seba. Presne tak, ako to má byť. Odrazu ma nič netrápi a slnko svieti tak, ako má. Na chvíľu som opäť navštívil svoj osobný raj. Čo na tom, že emailová schránka plače pod ťažobou neprečítaných emailov a "to do" list je preplnený ako "vlaky zadarmo".

Všetko sa však rýchlo končí a ostáva už len krásna vôňa. Keďže svoju hodinu životného dopingu ktovie na ako dlho som si už vybral, mozog automaticky prepína do režimu "dohnať čas". Nasledujúcich niekoľko desiatok až stoviek kilometrov sa nesie v strašidelnom tempe. Všetko stíham na minútu presne. Cestujem v čase. Späť. Aspoň sa o to pokúšam.
Na rozmýšľanie nie je čas. Teda nie na to hlboké a filozofické. Mozgové bunky už prenášajú len fyzikálne "výpočty", v ktorých sa snažia priblížiť na maximum fyzikálnych zákonov, no neprekročiť ich.

Nezmierený so stratou sa vrútim do cieľa. Emaily, telefonáty, klávesnica. V stálej snahe dobehnúť niečo, čo neviem ani definovať. Darí sa mi to. Čo všetko ešte musím dnes stihnúť. Dám to. A dám toho ešte viac. Kým dnešný deň skončí. Pri maximálnom nasadení človek nemyslí na zlé veci, ktoré okupujú jeho dušu dlhší čas. No nasadenie jedného skončí.
Odrazu je denný plán takmer splnený, no potom prichádza katastrofa. Telo prepadla maximálna únava. Dajte mi fakírsku posteľ, ja sa na nej vyspím. Lenže s telesnou únavou prichádza aj duševná. V oslabenom vnútre rastú pochybnosti a pocit prázdnoty. Začínam zvádzať tvrdé boje. Teraz však sám so sebou. Blíži sa západ Slnka. Po dosadnutí tmy som opäť v režime autopilot. Míňajú sa okolo mňa ľudia, udalosti. Tma je nielen vonku, ale aj vo vnútri.

Týmto textom si veľmi jednoducho a ľahko očistím svoje vnútro. Snáď nezašpiním to vaše. Dostal som to von. Systém sa vracia do normálu. O pár hodín však zazvoní budík znova. A odštartuje sa ďalší pretek s časom, povinnosťami, citmi a emóciami, ktorého cieľom bude západ Slnka.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 L♥vely Girl L♥vely Girl | Web | 22. ledna 2015 v 21:44 | Reagovat

Je to napísané tak... pokojne...pochopila som, že opisuješ svoje zlé citové a psychické rozploženie, ale celkový dojem z textu taký nemám..zvláštne...

Dúfam, že sa všetko dá do poriadku (aj keď neviem čo ), ale je hlavné, že písanie ti pomohlo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama