Terapia časť 6 (Najväčšia tma je pred svitaním)

3. července 2018 v 22:39 | drn
Disclaimer: Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu chceli písať svoje nápady, postrehy a podobne. Dnes, dva roky (a viac) potom, tých ľudí už nepoznám. Nasledujúce riadky sú len terapiou, pri ktorej jeden zvláštny človek zo seba dostáva svoje trápenie. Preto by to nemal nikto čítať.

Vraví sa, že najväčšia tma je pred svitaním. Ono sa to len nevraví, ono to tak aj skutočne je. Dá sa však táto paralela preniesť aj do reálneho života? Predchádzajú najtemnejšie chvíle skutočnému duševnému a životnému úsvitu? Dúfam, že áno, pretože temnejšie ešte snáď ani nebolo.

Už to ani neriešim. Všetko vo mne je mŕtve. Idem si na autopilota. Ráno vstanem, obriadim sa, idem do práce, z práce, fitko/beh, spať. Žiadne emócie, žiadny pocit. Len nekonečné prázdno. Vo mne to už všetko chcíplo a ostal tam len prach a nič.

Dobrou správou je, že som sa to naučil poctivo skrývať pred okolím. Keďže môj život sa prísne obmedzil na pracovné kontakty, ktoré rozvíjam, viem sa tváriť, akoby mi nič nebolo. 9,5 z 10 ľudí nič nespozoruje. Teda podľa mňa nikto nič nespozoruje okrem jednej ženy, ktorá ma poznala a mala prečítaného ako dobré noviny. Tá je však už na kilometre ďaleko. Veľká škoda.

Ak má život prebiehať a trvať takto, tak skutočne o neho nemám záujem. Darujem svoj zostávajúci čas života niekomu, kto chce žiť ale už nemá čas. Keby to tak šlo. Každý môj deň je zbytočnou existenciou. Je to plytvaním času. Neezmyselný sled sekúnd, minút a hodín v rade, ktorý sa vlečie ako sopeľ.

Vzýva všetkých bohov ak nejakí sú, múzy, vesmíry, šťastie aj osud, nech konečne vo mne niekto alebo niečo zapne svetlo. Ja to neviem. Bez emócií a pocitov len s pocitom prázdna sa žiť nedá.
 

Terapia časť 6 (Dobré ráno)

5. května 2018 v 19:21 | ghnm
Disclaimer: Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu chceli písať svoje nápady, postrehy a podobne. Dnes, dva roky (a viac) potom, tých ľudí už nepoznám. Nasledujúce riadky sú len terapiou, pri ktorej jeden zvláštny človek zo seba dostáva svoje trápenie. Preto by to nemal nikto čítať.Každé ráno so železnou pravidelnosťou sa budím. Nestalo sa ešte ani raz, aby som sa nezobudil. Poctivo dodržiavam rovnováhu počtu zaspatí a zobudení. V posledných mesiacoch je to však iné.

Zaspávam hlboko po polnoci. Niekedy mám pocit, že už začína svitať. Budím sa okolo siedmej až ôsmej hodiny. Lepšie povedané, precitám. Otváram oči a na opätovne sa rozbiehajúcom operačnom systéme môjho mozgu naskakujú informácie. Kto som? Čo som? Kde som? Pocit šťastia? Nenájdený. Pocit spokojnosti? Nenájdený. Prázdnota? Áno, je tu so mnou. Možno ešte prázdnejšia ako včera.

Nie, nebol to len sen. Napriek tomu, že na zozname mám odfajknuté kolonky, pre ktoré by iní vraždili a ponúkali svoju krv, aj tak sa necítim spokojný. Aj nevidím zmysel a nádej. Je predo mnou len ďalší hnusný deň. A mojim hlavným cieľom je prečkať ho do večera, aby som opäť mohol v zúfalej snahe spokojne zaspať uvidel celý internet a kolobeh sa začal od znova.

Každé ráno zdvíha z podlahy celú ťažkosť svojho bytia. A že vôbec nie je ľahké. S mojimi duševnými svalmi sa jedného dňa stanem Mr. Olympia. Budem vyšportovaný. Kým iní ľudia sú už na odchode z bytu, mne sa podarilo vyraziť smerom do kuchyne. Moje obľúbené raňajkové menu nič s ničím a medzi to nič. Občas to obmením na jablko. Nemám vôbec žiadnu energiu pripraviť si jesť.

Potom ako sa prvé kvapky vody po prvýkrát dotknú mojej tvár v kúpeľni prechádza na autopilota. Vedomie zapájam len pri obliekaní, pretože od istého momentu sa obliekam len dobre. Štatisticky ma cez keď, kedy mám sako, košeľu a nohavice pošle do riti menej ľudí, ako keď mám rifle a tričko. Navyše budujem kult pozlátka. Nech vyzerám ako tí šťastní jebovia z instagramu.

Krátko po oblečení nahodím aspoň poker face, keďže šťastný úsmev je dočasne nedostupný. Ibaže by bol dlhodobo nedostupný. Cestou, keď sa predieram cez bratislavskú sedlač na štvorprúdovkách, kde sa vlečú ako sople premýšľam.

Je toto skutočne to, čo som chcel? To, čo som si predstavoval? Že sa zobudím v prázdnom byte, vydám sa do roboty, ktorá ma nebaví? Som úplne nepotrebný a moja práca nemá zmysel. Cítim sa neúspešný a tak, akoby som zlyhal. V každej jednej oblasti svojho života. Keď sa na to pozriem, tak je to aspoň niečo čo cítim. Pretože radosť, nadšenie, spokojnosť a pokoj, tieto pocity by som už asi ani nespoznal. Nie som ich už schopný.

Medzičasom som cestou za 15 minút preladil asi 50 krát rádio. Nedokážem počúvať rehotajúcich sa infantilných moderátorov, ani správy ani pesničky, ktoré sa mi nepáčia. V tichu tiež dlho nevydržím.

Pri práci prechádzam okolo veľkého prázdneho parkoviska. Miestny chlapci na ňom vyberajú parkovné. Ich biznis plán musí mať určite aj externé zdroje financovania, pretože to čo vidím, by bolo neudržateľné. Problém je v tom, že neďaleko je neplatené parkovisko. Kapacitne síce nepostačuje, ale naučili sme sa už parkovať aj na stromoch. Keď je treba, tak auto zapasujem do minimálneho priestoru točiac volantom ľavou rukou, pričom pravou si skrolujem Facebook a pozerám koľko ľudí odignorovalo moju hustú fotku s vrtuľníkom.

A teraz šup za počítač. Nie je sa na čo tešiť dnes. Snáď aspoň na tom internete uvidím nejaké vtipné obrázky.

Terapia časť 5

21. března 2018 v 23:35 | memento mori
Disclaimer: Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu chceli písať svoje nápady, postrehy a podobne. Dnes, dva roky (a viac) potom, tých ľudí už nepoznám. Nasledujúce riadky sú len terapiou, pri ktorej jeden zvláštny človek zo seba dostáva svoje trápenie. Preto by to nemal nikto čítať.

Dnes sa vo mne niečo asi zlomilo. Dnes som dosníval a dodúfal jednu kapitolu svojho života. Zatvorím ju. Prišlo to náhle a z čista jasna. S ľahkosťou a jednoduchosťou, ako si človek odpije z pohára vody alebo sa zamyslí nad dnešným obedom. Zázraky sa dejú iba v rozprávkach a ja v žiadnej nie som.

Pohýnam sa ďalej a nechávam za sebou stopy. Pomník si však beriem so sebou. Obrovkú dieru v duši, ktorú už nejde zalepiť, opraviť, ani inak sanovať. Táto diera bude navždy pomníkom, ktorý mne a možno aj môjmu okoliu bude symblizovať, že som niekedy miloval. Že som miloval najviac ako som len vedel, že mi na niečom veľmi záležalo, že som sa snažil až na hranicu svojich schopností. Ale, život to chcel inak. Tých dier je viac. Ktovie, kedy sa zbavím márneho dúfania na to, že ich jedného dňa zacelým a stane sa zázrak.

Pŕazdnota mojim svetom neustupuje. Práve naopak. Šíri sa ďalej, udomácňuje sa a veselo prekvitá. Šou však musí pokračovať, karavána sa musí pohnúť ďalej a Zem sa točiť neprestane. Na čom všetkom záleží? Asi na ničom. Len na tom, aby som sa zmieril so sebou. Veď len ja budem so sebou až do konca svojich dní, nech ich už bude koľkokoľvek. Človek sa rodí sám, žije sám a tak aj umiera.

Už čoskoro sa opäť ponorím medzi ľudí. S úsmevom medzi nich zapadnem, aj keď mi do smiechu nebude. Prázdnotu hocikto nevytlačí a nenaplní. Neurobí to už nikto.
 


Terapia časť 4

30. ledna 2018 v 23:00 | em
Disclaimer: Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu chceli písať svoje nápady, postrehy a podobne. Dnes, dva roky (a viac) potom, tých ľudí už nepoznám. Nasledujúce riadky sú len terapiou, pri ktorej jeden zvláštny človek zo seba dostáva svoje trápenie. Preto by to nemal nikto čítať.

Prišla zál chvíľa. Pod chvíľou rozumejme deň, týždeň a doslova posledné mesiace. Svoje vlastné zlé životné rozhodnutia ma priviedli na samotný pokraj. Teraz len dúfam a modlím sa k ateistickému bohu, aby som sa udržal pri zmysloch, na živote a aby som našiel aj ďalšie ráno silu vstať z postele.

Z dní sa stali roky. Jeden deň trvá nekonečne dlho. Keď je človek drvivú väčšinu dňa sám, tak je najmenej sám. Besedujem so svojimi vlastnými démonmi. Už to takto nechcem, už takto nevládzem. Ako som sa do tohto stavu dostal? Krásne som si k nemu vydláždil cestu.

Opustil som sám seba. Preto teraz musí o to viac pri sebe stáť. Nedbal som na to, mi hovorí svoje vnútro. Nedbal som na to, čo mi hovorí intuícia a išiel som sám proti sebe. A keď sa ignorujem sám, keď sa sám opustím, čo urobia ostatní? Presne to isté. Nakoniec som došiel do stavu, kedy som si po prvýkrát v živote na vlastnej koži vyskúšal, že nie som nesmrteľný a moje telo nevydrží všetko. Fyzické zdravotné problémy sú však tou ľahšou časťou.

Ako zajtra ráno zase vstanem? Ako vlastne pôjdem spať? Veď ja už týždne nespím. Sedím na posteli do tretej ráno, aby sa o šiestej zobudil sám od seba a sedel ďalej. Kilá idú dole závratným tempom. Snažím sa ich udržať jedine extenzívnou konzumáciou čokolády. Vlastne aj tak nič iné už v podstate nejem. Ako preč z tejto situácie? Ako von?

Ako nadviazať na odbodbie spred roka a bol, keď som bol na chvíľu šťastný? Tu už nepomáhajú rozhovory, tu už nepomáhajú lekári. Vo vnútri každý deň zomriem trikrát. Nikto ma nikdy nechápal, väčšina ľudí si myslí, že mám všetko, tak čo by mi malo byť. No, aha. Samota ma rozdrví asi na popol. Tak rád by som sa usadil a ucítil teplo rodiny. Ale to nie je možné a mňa čaká len chlad vlastného sveta. Tak šup bojovať proti ďalšej noci. Šup stratiť veľké množstvo mentálnych síl, aby som to vydržal o rána a ráno sa postavil a išiel do práce, akoby sa nič nestalo. Akoby som neprežil ďalší vnútorný zápas o samého seba. Dobrú noc priatelia.

Terapia časť 3

16. listopadu 2017 v 21:28 | 1111
Disclaimer: Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu chceli písať svoje nápady, postrehy a podobne. Dnes, dva roky (a viac) potom, tých ľudí už nepoznám. Nasledujúce riadky sú len terapiou, pri ktorej jeden zvláštny človek zo seba dostáva svoje trápenie. Preto by to nemal nikto čítať.

"Ako dlho je navždy?" opýtala sa Alica. "Niekedy len jednu sekundu," odpovedl zajac. Ja som už navždy zažil. Bolo to dávno a ostalo vo mne doteraz. Poviem sám sebe jeden príbeh, lebo verím, že disclaimer všetkých odradil. Kedysi som spoznal jedno dievča. Keď som ju uvidel, povedal som si "What the hell?".

Skutočne ma zaujímala a priťahovala asi aj na astrálnej úrovni. Ako ubiehali dni za dňom, tak som ju stratil z dohľadu. Následne prišiel zvrat a znova som ju získal. Začal sa krátky ale intenzívny vzťah. Bola to jazda, ktorá sa asi už nebude opakovať. Absolútne protiklady, ktoré sú si tak podobné. Bohužiaľ, nedokázali sme spolu prísť na to, ako tento vzťah udržať.

Bola okúzľujúca, fascinujúca, neopakovateľná a bez konca. Cítil som sa ako asteroid priťahovaný gravitačným poľom zeme. Horel som v jej atmosfére, no neodkázal som zmeniť smer a navyše sa mi veľmi páčilo. Každý deň, každý meter toho letu som bol iný. Menil som sa. Na začiatku som si hovoril, že ak ona nie je tá pravá, tak nikto. Ou šit.

Niekedy v týchto dňoch je výročie ukončenia nášho vzťahu vzťahu. Trval omnoho kratšie ako ten rok. Napriek tomu mňa zmenil navždy a navždy ostal na mne. Nie je deň, kedy by som si nespomenul. Spomínam na všetko od jej vône, cez spôsob chodze a reči až po myšlienkové pochody, ktorým som nerozumel a s radosťou som sa vnich strácal, aby som sa následne opätovne nachádzal.

"Kadiaľ mám ísť?" opýtala sa Alica. "To záleží toho, kam ideš," povedala mačka. "Neviem," odvetila Alica. "Tak potom je úplne jedno, ktorú cestu si vyberieš," povedala mačka.

Bola a je tá pravá. Lebo ten krátky vzťah bolo moje navždy. Teraz už musím veriť len šialeným skutočnostiam.

Terapia časť 2

23. července 2017 v 19:00 | mmhm
Disclaimer: Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu chceli písať svoje nápady, postrehy a podobne. Dnes, dva roky potom, tých ľudí už nepoznám. Nasledujúce riadky sú len terapiou, pri ktorej jeden zvláštny človek zo seba dostáva svoje trápenie. Preto by to nemal nikto čítať.

Cítili ste už niekedy vo svojom vnútri prázdno? Ja ho cítim prakticky neustále. Sú len malé chvíle v živote, kedy som namiesto prázdna pocítil naplnenie. Nikdy som to však nedokázal udržať dlhšie ako na pár chvíľ.

Tieto dni sú najhoršie. Nedele. Ani soboty nie sú med lízať, ale väčšinou nedeľa je horšia. Hlavne, keď nie je čo robiť a nie je kam ísť. Vtedy môžem len rozmýšľať. A to je skutočné peklo. Žijem v podstate len z dvoch dôvodov. Narodil som sa a ešte som nezomrel. Najradšej by som celé dni sedel v robote, aby som mal čo robiť, ale už aj tam som sa so všetkými pohádal, takže to nie je také jednoduché.

Čo mám robiť? Zmieriť sa so životom, prijať situáciu takú aká je a mať pokoj? Alebo stáť si za svojim, bojovať a psychicky sa vyčerpávať nad každou nedokonalosťou môjho života? Mám to opäť celé zresetnúť a skúsiť zas a znova dať sa dokopy a zaradiť sa medzi normálnych ľudí?

S pribúdajúcimi dňami na mojom konte sa stále viac uchyľujem k možnosti, že jednoducho sa zmierim. Cítím, že mi ubúda už motivácia a možno aj vnútorná sila bojovať proti veciam, ktoré sa na oko zmeniť nedajú. V posledných mesiacoch som na sebe zaznamenal mnoho zmien, ktoré som ešte nezažil.

Prestalo ma baviť absolútne všetko. Úplne. Na kompletku. Chcel som si spraviť pilotnú licenciu na ultraľahké lietadlo. Lietadlá ma odjakživa fascinovali a priťahovali. Zaseklo sa pred koncom teoretickej prípravy a nechce sa mi s tým pohnúť ďalej. Autá? Môžem mať vo vrecku kľúče od 320 koňového auta za 100-tisíc eur a čo na tom. Jediné čo chcem je čo najskôr dostať sa do svojej postele. Sexuálny pud u mňa umrel úplne. Začal som priberať. Pribral som 5 kíl z ničoho nič. Ešte nedávno som mohol o jedenástej v noci zjesť celú pizzu a zajesť to hamburgerom a ísť spať bez zmeny hmotnosti. Dnes mávam ako posledné jedlo o piatej poobede jablko. Aj to sa mi ešte stále nepodarilo vrátiť na pôvodnú hmotnosť.

Kedysi som na jedno posedenie zjedol kilovú nutelu. Dnes to isté, ale už ani tá čokoláda mi nechutí tak, ako kedysi. Myslíte si, že cukrovka je nadmerného jedenia sladkého? Neverte tomu. Za svoj život som zjedol viac cukru a čokolády ako ľudia, ktorí žijú trikrát dlhšie. Zaplniť to prázdno vo svojom vnútri sa mi nepodarilo, ale aspoň sa snažím.

Od čias, kedy mi však tá čokoláda nechutí sa už len snažím nejak pretrpieť ten čas, ktorý žijem. Mám veľký nutkavý pocit niečo urobiť. Vnútorne viem, že musím niečo urobiť. Ale neviem čo. Snažím sa neľutovať. Ale najradšej by som sa sám nad sebou rozplakal. No nič. Dosť bolo víkendových blábolov. Za chvíľu je tu pracovný týždeň, kedy sa môžem rozčulovať nad tým, moja práca nie je tak dokonalá, ako by som chcel a že tam nechcem byť. Doskakavenia.

Terapia časť 1

18. června 2017 v 10:53 | nitram
Neviem ako presne začať. Tieto riadky by ste nemali čítať. Ide o výpoveď z môjho vnútra. Včera som niekde čítal alebo videl v televízii, že písanie sa môže stať skutočnou terapeutickou metódou. Áno, mohol by som si to napísať na papier a ten strčiť pod posteľ. No pod posteľou je už plno démonov. Ďalší sa nezmestí. A takto si to predsa len niekto možno prečíta, v kom to zanechá nejakú emóciu. Aspoň v niekom zanechám emóciu.

Nenechajte sa pomýliť s názvom blogu. Nejde o žiadne právnické nič. Kedysi bol založený štyrmi kamarátmi, ktorí si tu cchceli písať svoje nápady postrehy a podobne. Dnes, dva roky potom, tých ľudí ani nepoznám. Nepoznám už nikoho. Ani samého seba. A navyše som lenivý zakladať nový blog.

Tieto dni často rozmýšľam nad zmyslom života a jeho ďalším nasledovaním. Vo vnútri sa však cítim úplne sám a prázdny. Tento pocit ma viac či menej sprevádza počas celéeho života, no keď som si už myslel, že som nad ním yhral, vrátil ssa a udrel novou nevídanou plnou silou.

Postupom času sa zo mňa stáva stále väčší mizantrop. Ešte pred pol rokom som mal motiváciu, silu a odhodlanie to zmeniť. Skutočne som do toho dal všetko. Ale neuspel som. Dnes nemám silu na viac, ako sa len zatvoriť do svojej izby a čakať na chcíľu kým budem musieť ísť do práce.

Áno, práca sa pre mňa stala terapiou. Chodenie tam drží môj život pokope. A ešte mi za to platia. Chodením do práce mám pocit, že som užitočný a potrebný. Zabijem väčšinu dňa a tak nemusím sedieť sám so sebou u seba doma a rozmýšľať. Keby sa tak dalo zastaviť to rozmýšľanie o všetkom. Analyzovanie zo všetkých uhlov absolútne všetkého ešte aj možností večere. Svet by bol omnoho krajší. Ale nie, nemám tú prácu nejak špeciálne rád. Ani ma extrémne nebaví. Umožníí mi však zabiť čas, ktorý by inak zabíjal mňa. Pomaly z vnútra.

Po práci sa taktiež musím nejak zabaviť. Tak chodím do fitness centra. Mám pocit, že som na úteku. Na úteku pred sebou samým. Neviem kam až musím ujsť a či vôbec mi útek pomôže. Neverte ľuďom, ktorí majú vypracované telo. Možno len taktiež pred niečím utekajú a fitko je pre nich útočiskom, kde nemusia myslieť na to všetko.

Chápem už alkoholikov, ktorí pijú. Taktiež utekajú. A preto radšej nepijem vôbec, pretože síce som mentálne vnútorná troska, ale nechcem tak pôsobiť aj navonok. Cítim sa akoby sa moje vnútro lámalo a vybuchovalo zároveň. Najmä cez víkendy, keď nie je čo robiť. Resp. nikoho nevidím a nemám s kým vykonávať inú aktivitu.

S ľuďmi absolútne neviem vychádzať a to je dôvod, prečo som ostal úplne sám. Každý ďalší pokus o kontakt s ľudskou rasou je len ďalšie sklamanie a nová vnútorná bolesť. Už ma opäť dobiehajú moji démoni. Idem radšej vysadnúť na bicykel a dám si minimálne 20 kilometrov po lesných cestičkách, aby som sa večer mohol dať zase na útek naprieč celým Slovenskom. Škoda, že pred sebou samým sa nedá ujsť.

Make a memory, steal a piece of time

3. února 2015 v 22:10
Všetci cestujeme časom. Či sa nám to páči, alebo nie. Bohužiaľ, väčšinou iba vpred. Náš mozog v spolupráci s okolnosťami však vie zmeniť rýchlosť plynutia času. Niekedy sa vlečie ako sopeľ, inokedy sa hodiny menia na sekundy. Avšak s časom sa dajú robiť oveľa krajšie a zaujímavejšie veci.

Z času na čas (koľká irónia nad slovným zvratom) prídu spomienky, ktoré si chcete uchovať. Dostanete sa do situácie, ktorá vo vás jednoducho musí ostať. Je proste dokonalá. Neviem čo vtedy robíte vy, no ja kradnem čas. Som zodej. Určite to poznáte. Odrazu sa ocitnete na určitom nepodstatnom mieste s človekom, ktorého prítomnosť mení smerovanie vesmíru. V tej chvíli však čas naberá závratné tempá a rúti sa ako blázon. Stačí chvíľka nepozornosti a celá udalosť preletí okolo vás ako... ako... nič nepreletí tak rýchlo.

Prchavosť momentu však môžete čiastočne vyriešiť kradnutím času, vytváraním spomienok. Jednoducho vrazíte klin do série dní, hodín, minút a sekúnd. Zintenzívnite svoje vnímanie a budete si do pamäte vypaľovať každú milisekundu. Nesmiete povoliť v sústredení. Ukradnúť čas môžete prostredníctvom vôní, vizuálnych alebo hmatateľných vnemov. Vytvoriť neoceniteľnú spomienku, ktorá bude vo vás rezonovať často aj niekoľko rokov a ja sa nebojím povedať, že aj na celý život.

Kradnutie času však vyžaduje niekoľko skúseností. Kto však už vie rozoznať, čo je pre neho dôležité, tak dokáže identifikovať situáciu, ktorá je jednoducho neoceniteľná v peniazoch. Včera som ukradol niekoľko hodín. Zapísali sa mi zlatými písmenami do pamäte a veľkými písmenami do duše.

Ako si nájsť ideálneho partnera (úvaha)

23. ledna 2015 v 19:50
Stala sa mi divná vec. Asi som začal mať niekoho viac rád ako je obvyklé. Podľa mňa som dosť vyberavý čo sa žien týka. Dakedy mám možno až nekresťanské požiadavky. Asi som ešte stále v tom, že tá dokonalá predsa niekde existuje. Alebo ten dokonalý? Nie ja som heterosexuál. Mám 26 a tú dokonalú pre mňa som až doteraz nenašiel. Možno.


Keď si spojíte predchádzajúce vety dokopy, dôjde vám, že sa niečo začalo črtať a tú dokonalú s úprimnými očami som nakoniec našiel alebo aspoň pripúšťam tú možnosť. Ako som na to prišiel? Za prvé, po niekoľko ročnom vzťahu ktorý by som nazval tragédiou viem presne čo chcem a čo potrebujem. Viete to aj vy? Viem, aká žena by mala stáť po mojom boku, asi preto som už takmer rok sám. Je to staré pravidlo, ale v tomto prípade miestne použiť, a tým je "trpezlivosť ruže prináša". Moja trpezlivosť mi od posledného rozchodu priniesla dve ruže, ktoré by mali šancu pri mojom boku rozkvitnúť (Ja som ich nevyhľadával, vyrástli z ničoho nič úplne samé). Inak povedané záhrada by kvitla. Ja by som ružu polieval svojou láskou a výdatnou jarnou vodičkou a ona by rozkvitala do svojej plnej krásy.


Na to aby v záhrade prevládala harmónia, potrebujete zdravú vodu a množstvo slnečných lúčov zo slnka. Ak by som si ale nebol istý tým, že to nie je tá správna ruža tak by som si ju v obchode ani nekúpil, ani by som ju nepolieval. Načo by som mal polievať ružu, ktorá sa mi až tak nepáči a nie je to ani ten presný druh ktorý hľadal. Asi by ma čoskoro prešlo. Po 5 ročnom rozchode som sa naučil, že nemám kupovať mačku vo vreci. Respektíve výber toho správneho partnera sa dá prirovnať ku kúpe mikrovlnnej rúry. Ako môže byť kúpa mikrovlnnej rúry prirovnávaná k výberu toho správneho partnera a ako z toho vyvodiť, že vzťah medzi vami a vašou mikrovlnnou rúrou bude fungovať? Predsa jednoducho. Keď idem do obchodu, viem presne čo chcem, viem presne čo hľadám, čo potrebujem a aké parametre má mať moja mikrovlnka. Prídem teda k regálu s mikrovlnnými rúrami. Najprv si z obďaleč obzriem vzhľad. Základné parametre rúry si už pozriem trochu z bližšia. Predsa by som si nekúpil nejakú starú rúru, nedajbože by mala oškretý lak. Avšak aj taká sem tam poslúži ale to nie je náš prípad.


Poškodené mikrovlnky netreba spomínať, tie idú hneď na reklamáciu. Chceme mikrovlnku, ktorá nám bude slúžiť, ktorá nás zahreje dobrým pocitom z jedla bez toho aby sme dlho čakali. Vy sa zas musíte o mikrovlnnú rúru rovnako starať s odbornou starostlivosťou. Musíte jej zabezpečiť dostatok pozitívnej energie, musíte ju umývať a pod. Keď sa pokazí bude potrebovať opraviť. Predsa po toľkých rokoch čo vám zohrievala pukance pri vašom obľúbenom filme ste si už k nej vybudovali vzťah "vy a mikrovlnka", a len tak ju nevyhodíte do šrotu. Poviete si, že mikrovlnnú rúru si kupujete za peniaze, ale aj tú vám predsa niekto ponúka. Vesmír a svet vám podobne ponúka na výber z množstva žien a mužov (poteniconálnych partnerov). Samozrejme mikrovlnnú rúru si môžete kúpiť aj za peniaze na ruku bez bločku, ale také mikrovlnné rúry majú svoje označenie "gold diggers". My správny muži hľadáme jednu a poriadnu mikrovlnku. Sme muži, ktorí sa vedia zaľúbiť a neboja sa to priznať, vedia byť k ženám milí, vedia ženám vyčariť úsmev na tvári a vedia ich milovať. Tí ostatní, ktorí to tak nevidia a necítia to zrejme ešte nezažili a boli so ženou len pre to lebo majú buď kopec peňazí a nejaká sa na nich nalepila. Áno mysleli si že toto je láska. Potom to boli muži, ktorý mali ženu len radi a mysleli si, že to je láska. Nakoniec sú to aj muži, ktorým sa žena páčila výzorom, sú spolu a mierne si rozumejú. Mysleli si že to je láska.

Na to kým som ja našiel 2 ruže ktoré by mohli na mojej záhrade rozkvitať som potreboval minimálne rok a to ešte ani jednu nepestujem na svojej záhrade. Prečo? Lebo najprv musíte semiačko zalievať. Ak prilejete veľa vody ruža ani nerozkvitne, ak málo má to podobný efekt. Preto treba pri polievaní ruže a semiačka používať vaše srdce a rozum rovnomerne. Keď záhradku pohnojíte nesprávnym hnojivom, to už je vaša chyba.

Momentálne som v štádiu, keď som možno našiel tú správnu mikrovlnnú rúru. Na prvý pohľad som si hneď povedal "wau". Ok, to bol len prvý pohľad na mikrovlnnú rúru. Použil som rozum a teda som podišiel bližšie so štítkom s parametrami. Nekupoval som ju hneď. Ako som spomenul, mačku vo vreci už nekupujem. Parametre viac než dobré, nová technológia, neskutočný výkon a energia!

Parametre:
- športuje
- je inteligentná
- je zodpovedá
- je zábavná
- vie čo chce
- bez úsmevu som ju ešte nevidel
- neskutočný dizajn

Takže som sa rozhodol túto mikrovlnnú rúru kúpiť a vyskúšať ju. Splnila základné body. Padla mi do oka hneď v prvom momente. Parametre sedia. Momentálne som teda v štádiu, kedy zisťujem či nemá náhodou americkú prípojku lebo ja mám európsku. Teda zisťujem či jej prípojka bude sedieť s mojou zásuvkou a je tam správna kompatibilita. Ak by nebola, tak to predsa nemôžeme zmeniť. Na nejakú tretiu redukciu ktorá by sa počas nášho vzťahu musela pripájať už za kuchynskou linkou nemám medzeru.

Vyššie som spomínal, že som našiel 2 ruže a teraz už píšem len o jednej. Prečo je to tak? Tú jednu ružu mi bohužiaľ odplavila voda zo záhrady veľmi, veľmi ďaleko. Možno ju znova priplaví ktovie. Vietor mi však ale privial iné semiačko s druhom ktorý sa mi začína ešte viac pozdávať. Vravím si načo čakať, keď môžem mať záhradu plnú ruží aj bez odplavenej ruže.

Stala sa mi divná vec. Asi som sa znova zaľúbil.

Podeľte sa s nami aj vy o vaše príspevky Ako nájsť toho pravého partnera!

Tipnite si, kto pre vás napísal tento článok ! :-) ;-)

Preteky so západom Slnka

22. ledna 2015 v 21:29
Moje vnútro v posledných dňoch a týždňoch obsadzuje a zahlcuje emocionálny smog. Je čas pozametať, ale nejdem to urobiť alkoholom, ako by si mnohí možno mysleli. Vykonám to pomocou klávesnice. Dopredu vystríham slabšie povahy a deti. Nemali by ste to čítať. Idete na vlastnú zodpovednosť, nezabudnite. Čo sa skrýva v jednom dni? Mnoho.

Ako každý deň, tak aj dnes prišlo ráno. Zazvonil budík, no zbytočne. Už dávno som bol hore, privedený do reality. Žiaden kultúrny šok sa teda neudial. Budík bol však ako výstrel štartovacej pištole. Deň bol odštartovaný. Zahájený pretek k večeru. Čas nepustí.

Ako prvý prišiel na rad ranný trojboj. Klasika. Kúpeľňa, kuchyňa, šatník. Ťaživý pocit na duši sa nedal zmyť ani dnes. Nevadí. Veď nech ide so mnou, aspoň nebudem sám. Po krátkej chvíli nasleduje bežná predletová kontrola. Kľúče od bytu, auta, mobil, peňaženku. Všetko mám.

Pokojne náhlivým krokom vychádzam z činžiaku a snažím sa spomenúť, kde som to auto včera večer zaparkoval. Vedomie si ako vždy nespomenulo. Zapájam podvedomie. To ma k nemu vždy privedie. Po dlhej noci je nesvoje aj auto. Predsa len. Všetci poznáme, keď nás niekto zobudí. Sled udalostí však pokračuje. Čas na nikoho nečaká. Po már stovkách metrov sa ocitám na diaľnici a mierim na sever.

Aké zvláštne. Noc predtým sa plán na dnes úplne rozpadol. Krutým a neohrabaným spôbom. Presne tak, ako by to nevymyslel žiadny scenárista. Ja to však neprijímam. Nutne potrebujem ísť do stredu krajiny a odtiaľ na ešte ďalej na východ. Napriek tomu idem najprv do úplne iného mesta. Strácam čas, palivo... Napriek tomu získavam omnoho viac.
Možno poznáte ten skvelý pocit. Ísť po diaľnici v ľavom pruhu, povedzme mierne vyššou rýchlosťou ako ostatní a prepnúť sa do autopilota. Ide o skvelú príležitosť o zahĺbenie sa do samého seba. Podvedomie dostáva dobré vibrácie, lebo cesta ubieha rýchlo a ja sa dostávam pred všetkých. Kiež by to tak išlo aj v živote. A stačil by k tomu tempomat. Kým podvedomie sleduje premávku, vedomie rozmýšľa. Analyzuje život z každej strany. Osobnosť túžiaca po nových obzoroch, vnemoch a novej šírke života, je spútaná zvykom a komfortnou zónou. Lebo tá sama osobnosť sa pred časom dobrovoľne nechala zviazať a ešte aj poriadne dotiahla uzol. Ako z toho von? Asi jedine hrubou silou a výraznou čiarou. Samotná duša sa hnevá sama na seba, že ešte stále túto výraznú zmenu neurobila. Bojí sa, že jej akcia príde neskoro. Čas na nikoho nečaká. Ktovie koľko rán ešte ostáva.

Z úvah level "brutus" ma vytrháva značka zjazdu z diaľnice. Podvedomie a autopilot si vyžiadali pozornosť celého mozgu.

Čas je relatívny pojem. Kým niekedy sekunda trvá ako rok, inokedy je hodina ako minúta. Aby som však zabudol na realitu, tka v týchto dňoch potrebujem tie správne okolnosti. Tie práve nastali. Všetko zapadlo do seba. Presne tak, ako to má byť. Odrazu ma nič netrápi a slnko svieti tak, ako má. Na chvíľu som opäť navštívil svoj osobný raj. Čo na tom, že emailová schránka plače pod ťažobou neprečítaných emailov a "to do" list je preplnený ako "vlaky zadarmo".

Všetko sa však rýchlo končí a ostáva už len krásna vôňa. Keďže svoju hodinu životného dopingu ktovie na ako dlho som si už vybral, mozog automaticky prepína do režimu "dohnať čas". Nasledujúcich niekoľko desiatok až stoviek kilometrov sa nesie v strašidelnom tempe. Všetko stíham na minútu presne. Cestujem v čase. Späť. Aspoň sa o to pokúšam.
Na rozmýšľanie nie je čas. Teda nie na to hlboké a filozofické. Mozgové bunky už prenášajú len fyzikálne "výpočty", v ktorých sa snažia priblížiť na maximum fyzikálnych zákonov, no neprekročiť ich.

Nezmierený so stratou sa vrútim do cieľa. Emaily, telefonáty, klávesnica. V stálej snahe dobehnúť niečo, čo neviem ani definovať. Darí sa mi to. Čo všetko ešte musím dnes stihnúť. Dám to. A dám toho ešte viac. Kým dnešný deň skončí. Pri maximálnom nasadení človek nemyslí na zlé veci, ktoré okupujú jeho dušu dlhší čas. No nasadenie jedného skončí.
Odrazu je denný plán takmer splnený, no potom prichádza katastrofa. Telo prepadla maximálna únava. Dajte mi fakírsku posteľ, ja sa na nej vyspím. Lenže s telesnou únavou prichádza aj duševná. V oslabenom vnútre rastú pochybnosti a pocit prázdnoty. Začínam zvádzať tvrdé boje. Teraz však sám so sebou. Blíži sa západ Slnka. Po dosadnutí tmy som opäť v režime autopilot. Míňajú sa okolo mňa ľudia, udalosti. Tma je nielen vonku, ale aj vo vnútri.

Týmto textom si veľmi jednoducho a ľahko očistím svoje vnútro. Snáď nezašpiním to vaše. Dostal som to von. Systém sa vracia do normálu. O pár hodín však zazvoní budík znova. A odštartuje sa ďalší pretek s časom, povinnosťami, citmi a emóciami, ktorého cieľom bude západ Slnka.

Kam dál